Hra pojednáva o snahe rôznorodých typov ľudí spoznať tajomný obsah žltého kufra a príbehom sú diváci sprevádzaní prítomnosťou pôvodnej mexickej piesne Besame Mucho, ťahajúcou so sebou nostalgiu a spomienky. Ide však naozaj o to, zistiť, čo sa ukrýva v kufri? Alebo ide o nás samých?
Osudy ľudí sú rozličné a dozvedáme sa o nich skrz rozhovorov, snáď i duševných výlevov, Kokiho s okoloidúcimi, ktorí sa pri Kokim pristavia, zatiaľ čo on brnká na gitare. Koki je hudobník, spevák a bezdomovec v jednom. Dej je situovaný do prostredia bližšie nekonkretizovanej hlavnej stanice a umožňuje náhľad na súčasnú slovenskú spoločnosť a jej fungovanie, respektíve nefungovanie, v replikách vtip a hravosť nenechajú diváka bez emócie.
Postupne sa dozvedáme životné príbehy bezdomovcov Laca a Zuzy, aktivistky, bojujúcej za práva zvierat, rádovej sestry či o dokonalosti života za bývalého režimu prostredníctvom slov bývalého príslušníka PSVB (pomocných síl verejnej bezpečnosti) a konečne aj tajomstvo onoho žltého artefaktu.
Umiestnenie príbehu do okolia železničnej stanice a texty piesní vo mne akosi evokujú pohyb. Nie iba nejaký konkrétny presun či cestu, ale celkovo to, použijem klišé, za čo sa ospravedlňujem, ako kráčame životom. Človek sa stále niekam ponáhľa, beží tam alebo onam. Robí tak pravdepodobne v domnienke, že musí. Prečo sa občas nezastaviť, nepopremýšľať, nezaspomínať? Veď život, ak ho nenecháme, nám neutečie len tak, ako vlak, ak si dáme občas na chvíľku pauzu.
Neviem, po akej trati uháňali myšlienky pána Štepku, keď hru písal, čo presne chcel vyjadriť on sám, ale ja som si odniesla z divadla tieto dojmy.
Život nám nakoniec ponúka každý deň v istom zmysle obsah kufru alebo ukradnutého balíka. Prekvapenie.
Besame Mucho. (Nielen) Bozkávaj s vášňou.
Ďakujem RND za príjemný večer.