16. marec, krátko pred šiestou večer. Stojím na Václaváku a premýšľam. Som uprostred davu ľudí, ktorí sa rozhodli dať najavo svoj postoj. V duchu si poviem, že by som mohla uverejniť báseň, ktorú som napísala práve na Štedrý deň.
Napadne mi, že vlastne ani dnes neviem, prečo som vďaka tým pocitom namiesto spánku ťukala do klávesnice. Snáď som niečo čítala, čo ma rozosmutnilo a istým spôsobom nahnevalo. Teraz je to však jedno. Chcem a potrebujem sa asi len nejak vyjadriť...
***
Do vane,
plnej ružových lupienkov,
tečie teplá voda.
Vzduch sýti
vôňa červeného vína
v pohári z číreho skla.
Samoľúbosť,
s čiernym rúžom na perách,
si užíva kúpeľ.
Nutnosť zakončiť náročný deň,
plný klamstiev,
zdanlivej ochoty pomôcť,
snahy o hegemóniu nad celým svetom,
príjemne.
Ideál krásy treba dosiahnuť.
Našťastie,
vraždy, zabíjanie, ničenie,
sú len drobnými chybičkami,
s ktorými sa Prachy
a chirurg estetickej kliniky
dokážu jednoducho pohrať.
Na vrásky z nenásytnosti
vládnuť všetkým a všetkému
zatiaľ postačí bežný denný make-up.
Je príliš teplo.
Z oblohy sa spúšťajú
drobné vločky krvi.
Tie ale nemajú dostatok síl,
aby sa neroztopili
a nespôsobili kalamitu,
ktorá by prinútila
ľudí spozornieť.