Pozeral z presklenej terasy vyhliadkovej veže. Pohľadom zbieral informácie o čomsi, čo sa nachádzalo asi stosedemdesiat metrov pod ním.
Námestie, na ktoré hľadel, bolo plné. Hemžilo sa to tam stovkami, ba možno i miliónmi, akýmisi malými bodkami. Vyzerali ako hmyz. Ako šváby či mravce. A on? On ich mal všetkých pekne pokope! Stačilo by len pohnúť prstom a rozpučať jedného či dvoch alebo priamo nohou pristúpiť a zahubiť mnohých naraz.
Cítil sa ako boh, ktorý rozhoduje o prežití tých dolu. Napĺňala ho hrejivá zákernosť.
Bolo by príjemné zničiť iných. Tak ako oni zničili jeho.
Vtedy, keď ho bez varovania sotili do studenej vody jazera z niekoľkometrového skalnatého výbežku. Vtedy, keď mu bolo stále opakované, že nádej na to, že sa bude môcť hýbať, ešte stále existuje. Vtedy, keď sa modlil k Bohu, aby sa stali slová lekárov pravdivými. Vtedy, keď sa stal odkázaným na ruky a nohy ostatných. Vtedy, keď sa stal terčom ľútosti svojho okolia.
Sám urobiť nedokázal nič. Myšlienky nemali takú moc, aby uskutočnili jeho predstavy.
Nik a nič ho nezbaví ochrnutia a nedá mu slobodu.
Snáď len Smrť.
Ale možno jej veriť? Keď Boh sklamal...
