Paul Beatty – Zaprodanec

Autor: Michaela Šusterová | 14.4.2018 o 23:15 | Karma článku: 1,82 | Prečítané:  625x

Černoch píše o rasovej segregácii, právach a životných možnostiach černochov. Čo si mám pod tým predstaviť?!

Prvá myšlienka, ktorá mi napadla, keď som v kníhkupectve držala Zaprodance v rukách a váhala nad tým, či chcem túto knihu alebo sa poobzerám ešte po inej. Spomenula som si na Jako zabít ptáčka od Harper Lee, vypochodovala som z obchodu a v metre sa začítala.

Zaprodanec sa na knižný trh dostal v roku 2015 vďaka Paulovi Beattymu, americkému černošskému autorovi. Beatty bol za knihu nasledujúci rok ocenený Bookerovou cenou.

Autor zvolil síce už mnohokrát spracovanú tému, ale osobne si myslím, že rozhodne svet literatúry obohatil. Neočakávala som takýto príbeh, ale sklamaná som veru nebola.

Autor naráža na černošskú históriu, na černošské osobnosti. Ako sám píše, „minulosť znamená dejiny, dejiny znamenajú pamäť, a pamäť, to je čas, emócie a piesne“, čím podľa mňa krásne vyjadril to, že hoci isté udalosti môžu viesť napríklad k zmene zákonov, či ústavy, tak minulosť nemožno iba tak zamknúť do šuplíka alebo zakopať do zeme a tváriť sa, že sa nikdy nestala. Pretože pre niekoho sa stane spomienkou, či už príjemnou alebo nepríjemnou.

Prítomné odkazy na rôzne psychologické pokusy, na osobnosti zo sveta filmu či hudby alebo španielske frázy môžu čitateľa, ktorý nemá úplne dokonalý prehľad (kto ho ale má?), trochu zmiasť. Občas je málinko mätúce zorientovať sa, kde je reč o minulosti, kde o prítomnosti, autor ich obe prelína a nie je celkom jasné, ako veľmi ich chce spojiť a spraviť minulosť prítomnosťou. Osobne som tým bola na niektorých stránkach brzdená, ale vzhľadom k tomu, že kniha ponúka na záver vysvetlivky, problém bol vyriešený. Čitateľ sa stretne tiež s odkazom na Marka Twaina, Rosu Parksovú, Baracka Obamu, Jay-Zyho.

Ak by niekto snáď očakával, že bude mať tú česť s černochom húliacim trávu, ktorého zmyslom života je gang, prestrelky na uliciach, sex, a jeho vzdelanie je prakticky rovné nule, jeho očakávania naplnené nebudú. Teda, asi až na tú trávu. Rozprávačom je Bonbón, farmár, pestujúci božské ovocie, melóny, marihuanu, zamilovaný do šoférky autobusu, proti svojej vôli majiteľom otroka, ktorý chce dostať späť na mapu svoje rodné mesto Dickens.

To, prečo som sa nakoniec rozhodla, že si knihu predsa len kúpim, bola veta na prebale. „Bylo by to k smíchu, kdyby to nebylo k pláči...“ Je pravda, že Beattymu humor a irónia nie sú cudzie, pri istých pasážach som sa zubila a ak by som nestála medzi ľuďmi v metre, bola by som sa zasmiala aj nahlas. Ale na druhej strane, je skutočne smutné, ak si človek uvedomí, že situácia v spoločnosti je i dnes do istej miery stále taká, akou bola. A práve to je na plač.

Dickens sa na mape znovu objaví, Bonbón, odbremenený od otroka, si ďalej pestuje svoje plodiny, ale napriek tomu, čo sa mu podarilo, stále nevie odpovedať na otázku „čo presne je tá naša vec“.

Knihu by som odporučila skôr tým, ktorí sú ochotní po jej prečítaní rozmýšľať. Čiže tým, ktorí by chceli pri čítaní „vypnúť“ a totálne relaxovať, viac-menej asi nie. Myslím si totiž, že príbeh má dostatočnú silu, aby donútil čitateľa o svete aspoň krátko, napríklad pred spaním, uvažovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?